Osobnosti regiónu

Pohľad na plejádu týchto osobností treba sústrediť už do 16. storočia, kedy v meste pôsobili viacerí humanistický učenci a intelektuáli, ktorí vnášali prostredníctvom svojej činnosti do mesta ducha pokrokového myslenia. Na prvom mieste musíme uviesť Jána Pruna Fraštackého, rodáka z Hlohovca, evanjelického učiteľa, ktorý sa preslávil tým, že preložil Lutherov Katechizmus (zároveň ide o druhú tlačenú knihu v našich národných dejinách). Podobne aj ďalší z reformačných kňazov, učiteľov a spisovateľov, Peter Bornemisza, sa svojou činnosťou výrazne zapísal do dejín renesančného Hlohovca. V meste založil aj jednu z prvých kníhtlačiarni na území Slovenska, ktorú neskôr prebral významný kníhtlačiar Valentín Manckovič (Farinola). Kníhtlačiareň sídlila v tom čase v priestoroch františkánskeho kláštora a z jej dielne vyšlo viacero významných kníh obohacujúcich kultúrne Slovensko. Do okruhu tejto skupiny vzdelancov treba zaradiť aj Valentína Ecka (Ecchia), pôsobiaceho na dvore Turzovcov. Je autorom pätnástich básnických, pedagogických a politických spisov, kde sa prezentuje ako rozhľadený intelektuál danej doby. V časoch reformácie sa priestory kláštora využívali pre účely evanjelickej školy. Od roku 1581 tu pôsobilo gymnázium, kde pôsobili popredné osobnosti kultúrneho a náboženského života s nadregionálnym významom. Poprední rektori školy vyvíjali tvorivú činnosť v oblasti písania učebných textov, rôznych dizertácií z humanitných a prírodovedných odborov a tiež aj teologické diela. Zásluhou hlohovského gymnázia sa stal Hlohovec až do polovice 17. storočia popredným centrom vzdelanosti v hornom Uhorsku.

Evanjelické kultúrne zázemie malo relevantnú alternatívu v kresťanskom kultúrnom priestore, ktorého najzávažnejší predstavitelia boli členovia františkánskeho rádu, sídliaci vo františkánskom kláštore v Hlohovci pri kostole Všetkých svätých. V kláštore sa po storočia sústreďovala aktívna kresťanská inteligencia, ktorá sa prezentovala svojou pestrou literárnou aktivitou. Keďže vychádzala z kresťanského univerzalizmu, treba ju chápať v širšom význame. Na jednej strane sa vyznačovala verejnosťou (spisby apoštolského charakteru) a na druhej strane vedeckosťou (odborné spisy teologické, filozofické, literárno-vedné, matematické, botanické, zoologické a iné). Toto konštatovanie dokazuje, že literárna činnosť františkánov významne pôsobila v službách národného povedomia, kultúrno-duchovného povzbudzovania ľudu a vedeckého napredovania. V Hlohovci pôsobili osobnosti, ktoré boli svojou činnosťou pevne spútané s mestom a neprekročili horizont jeho provinciálnosti, no zároveň v kláštore sa vystriedalo veľa bratov, ktorí sa zapísali významne do národných dejín. História hlohovských františkánov vyjavuje mnohé mená významné nielen v živote kresťanskom, no i literárnom. Väčšina učiteľov hlohovskej kláštornej školy pracovala v oblasti spisby     náboženského charakteru, ale i v iných sférach literárnej práce mali svoj čestný a v niektorých prípadoch nezastupiteľný zástoj. Z významných františkánov-literátov je známe pôsobenie Jána Abrahamffyho autora viacerých duchovných príručiek pre kňazov a rehoľníkov, hlohovský pobyt Hugolína Gavloviča, významného predstaviteľa svetskej barokovej poézie. Františkáni v Hlohovci sa aktívne stýkali s Jánom Hollým, ktorému odznela vo františkánskom kostole kázeň. Anton Bernolák bol zase jedným z vizitárov hlohovského kláštora. Tradíciu hudobnej a piesňovej činnosti reprezentujú Juraj Bajan a Edmund Pascha, ktorí vo svojej pozostalosti zanechali rukopisy piesní a modlitieb a stali sa priekopníkmi barokovej duchovnej hudby na Slovensku. V hlohovskom kláštore vznikla aj najstaršia notovo zaznamenaná hudobná pamiatka františkánskej rehole tzv. „Hlohovský pašionál“. Jej autorom je Berard Naiman. Z najbližšieho obdobia sa do povedomia literárneho Slovenska významne zapísal ďalší člen františkánskeho rádu v Hlohovci, čelný predstaviteľ a zakladateľ avantgardného hnutia Katolícka moderna, Rudolf Dilong. Kultúrna činnosť hlohovských františkánov je veľmi bohatá a nezriedka sa dostáva do duchovného obehu s celonárodnou pôsobnosťou. Výraznou osobnosťou hlohovského kláštora bol páter Metod Lucký, spisovateľ a dramatik, autor viacerých básnických zbierok a divadelných hier.

Mimo viacerých architektonických pamiatok svetského i sakrálneho charakteru židovskej náboženskej proveniencie sa stala židovská kultúrna obec výrazným činiteľom a utvárateľom kultúrneho kultúrno-náboženského života v meste. V roku 1750 prichádza do Hlohovca známy pražský židovský učenec a náboženský mysliteľ a básnik, žiak Davida Ben Abrahama Openheimera, Mordechaj Deutsch. Deutsch sa stáva hlavou židovskej obce v meste. Tu aj zomiera a je pochovaný na miestnom židovskom cintoríne. Napísal známe teologicko-mystické dielo Mor Deror (Tekutá myrha). So svetoznámym nemeckým básnikom Heinrichom Heinem, je Hlohovec spojený tradíciou, podľa ktorej na miestnom židovskom cintoríne pochovali starú matku básnika Saru Leu van Geldern. Samotný Heine neskôr údajne niekoľkokrát navštívil jej hrob.

Nepríjemná skúsenosť s tureckým prenasledovaním v Hlohovci sa stala pre známeho barokového spisovateľa Štefana Pilárika impulzom k napísaniu diel Los Pilárika Štefana, Podivuhodný voz Boží, Turecko-tatárska ukrutnosť. Diela tak prispievajú k poznaniu mesta v búrlivých časoch tatárskych nájazdov. Obdobné zážitky a skúsenosti s väznením zažívajú v blízkom leopoldovskom väzení Ján Simonides so svojím druhom Tobiášom Masníkom. Ich denníkové zápisky poslúžili k následnému zostaveniu diela Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka. Anglický cestovateľ Edmund Brown pri svojej ceste Uhorskom prechádza i Fraštákom, čo zaznamenáva v diele Cesta z Komárna do banských miest v Uhorsku a odtiaľ do Viedne (1673). Alojz Medňanský v zápisoch z ciest nazvaných Malebná cesta dolu Váhom približuje aj svoju púť Hlohovcom. Medňanský zomrel v Hlohovci pri ceste mestom vo svojom koči. Iní českí svetobežníci Rudolf Pokorný a Adolf Heyduk navštevujú mesto a neskôr svoje zážitky spisujú do cestopisu Z toulek po Slovensku (1883). Dramatické udalosti roku 1663 počas obsadenia mesta tureckým vojskom boli reflektované aj zo strany agresora. Turecký cestovateľ Evliya Čelebi v knihe nazvanej Seyáhatnáme (Kniha cest) podáva vecný a relatívne podrobný popis vojenskej stratégie a boja tureckých vojsk pri dobytí hlohovského hradu a obsadení mesta. Z uvedeného je zrejmé, že Hlohovec bol častou križovatkou významných európskych cestovateľov.

Tradícia pamätných udalostí meruôsmeho roku sa viaže k Hlohovcu a blízkemu okoliu prostredníctvom osobností Viliama Šuleka a Karola Holubyho. Obaja dobrovoľníci boli väznení v budove hlohovskej vážnice na námestí a popravení neďaleko mesta. Poprava týchto dvoch slovenských martýrov a okolnosti tvoriace pozadie tejto udalosti sa stali motivickým námetom viacerých autorov, ktorých literárne reakcie prichádzali jednak aktuálne a jednak „spomienkovo“. Prostredie mesta a jeho obyvatelia sa prostrestredníctvom tejto udalosti dostávali do centra umeleckej pozornosti. Poprava dvoch mladých dobrovoľníkov dala podnet Jozefovi Podhradskému k napísaniu „smutnohry“ pod názvom Holuby a Šulek. Revolučné roky v Hlohovci si pripomenul rozsiahlou prózou Jozef Miloslav Hurban s názvom Slovenskí žiaci. Z ďalších diel umelecky spracúvajúcich túto udalosť môžeme spomenúť povesť Ladislava Paulinyho Intermezzo, báseň Janka Kráľa Duma dvoch bratov, Trokanovu báseň Myjava s novým vekom, baladu Štefana Krčméryho Na fraštáckom poli, z novších diel treba spomenúť historický román Jozefa Horáka Leteli sokoli nad Javorinou.

(1535 Budapešť-Pešť – 1584 Rohožník) – tlačiar, náboženský spisovateľ, cirkevný hodnostár, reformačný kazateľ a učiteľ. Študoval v Košiciach, na univerzitách v Taliansku, Francúzsku, Nemecku a Rakúsku. V meste Hlohovec pôsobil v 16. storočí ako farár. Bol v službách vtedajšieho majiteľa panstva Júliusa zo Salmu a Neuburgu. Ako svojmu mecénovi mu venoval jednu zo svojich kníh. Bornemisza je známy aj ako kritik konzervatívnych cirkevných názorov, pokrokový pedagóg a jeden z prvých kníhtlačiarov na území Slovenska (Plavecký hrad a Rohožník). Knihy tlačil v dovtedy menej používanej maďarčine. Jeho literárna tvorba je poznačená svetsko-renesančnými a reformačnými prvkami.

Renesančný učenec, kníhtlačiar. V. Manckovič patril k priekopníkom kníhtlače v na území dnešného Slovenska. Boj majiteľom prenosnej tlačiarne, ktorú v čase pôsobenia v Hlohovci umiestnil do priestorov františkánskeho kláštora. V tom čase patril evanjelikom, keďže majiteľmi panstva sa stali Turzovci, ktorí boli prívrženci reformácie. Manckovičová tlačiareň fungovala od začiatku osemdesiatych rokov 16. storočia z jej produkcie poznáme viaceré zaujímavé tituly. Kníhtlačiareň vytlačila jeden z prvých prekladov Lutherovho Katechizmu, ktorý pripravil Ján Pruno Fraštacký spoločne aj so svojimi básňami umiestnenými na záver knihy (v súčasnosti je publikácia nezvestná), ďalej publikácie Hieronym Rauschera a známeho renesančného dramatika Pavla Kyrmezera.

(1560 Hlohovec – 1586 Trenčín)

Rektor, učiteľ, kaplán, renesančný spisovateľ a učenec. Študoval v na univerzitách v Nemecku, potom učil v Hlohovci a neskôr v Trenčíne, kde aj zomrel. Bol prívrženec protestantskej cirkvi a pôsobil na evanjelickom gymnáziu v Hlohovci, ktoré v tom čase bolo centrum vzdelanosti v širokom okolí. Písal latinskú humanistickú príležitostnú poéziu a slovenskú náboženskú poéziu. Vydal latinsko-slovenský Katechizmus. M. Luthera, ktorý je dnes nezvestný. Bola to druhá slovenská tlačená kniha – bola vytlačená v Hlohovci v kníhtlačiarni Valentína Manckoviča. Ku katechizmu pripojil aj ďalšie náboženské texty, modlitby a príležitostné verše a duchovné piesne. Medzi najznámejšie patrí báseň Zoile, zanech svého utrhání.

(1734 Trnava – 1796 Hlohovec)

Katolícky kňaz, prívrženec bernolákovského hnutia, osvietenský mysliteľ. Študoval na gymnáziu v Trnave a potom vykonával kňazské povolanie až sa v roku 1785 dostal do Hlohovca. Handerla je autorom včelárskej praktickej príručky Uj Méhesz (Nový včelár) so zameraním na ľudové včelárstvo. Publikácia je písaná formou otázok a odpovedí, čo naznačuje jej prístupnosť a didaktický zámer. Autor vo svojej práci zdôrazňuje ekonomickú hodnotu včelárstva.

Židovský učenec a teológ, náboženský spisovateľ, rabín. Mordechaj Deutsch bol jedným z najvýznamnejších rabínov v Hlohovci. Bol absolventom známej rabínskej školy v Prahe, kde bol študentom Dávida ben Abraháma Oppenheimera, ktorého predchodcom bol tvorca známeho Golema rabby Löw. Deutsch prichádza do mesta už v zrelom veku, niečo po päťdesiatke. Už v roku 1712 počas pôsobenia v Kolíne a Čáslavi napísal známe tologické dielo Mor Deror (Tekutá myrha). Rabín upevnil židovskú obec v meste, založil vyššiu školu židovského učenia (ješivu) a bol pri vybudovaní starej synagógy v meste na Hlohovej ulici. Deutsch zomrel v roku 1772 a je pochovaný na miestnom židovskom cintoríne.

(1494 Lindau – 1550 Hlohovec)

Humanistický mysliteľ, pedagóg, básnik. Valentín Eck študoval v nemeckom Lindau, na univerzite v Lipsku a Krakove. Od roku 1517 sa stal vychovávateľom v rodine Turzovcov, neskôr bol rektorom latinskej školy, notárom, richtárom, učiteľom v Košiciach a správcom majetku rodiny Révaiovcov. Vzťah k Turzovcom priviedol Ecka na sklonku života aj do Hlohovca, kde uzatvára svoje bohate humanistické dielo. Bol ovplyvnený vtedajšou modernou filozofiou známych európskych i slovenských humanistov. Je autorom 15 známych prác básnického, pedagogického a politického charakteru.

Františkánsky kňaz a barokový hudobný skladateľ, učiteľ hudby a kazateľ. Po nižších školách, ktoré vychodil v skalici vstúpil do františkánskeho rádu. Študoval filozofiu a teológiu a v roku 1746 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil na viacerých miestach ako kňaz a organista. S Hlohovcom ho spája pôsobenie v rozmedzí rokov 1758 – 60. Je autorom trinástich diel duchovných kompozícií na slovenské a latinské texty pre jeden až dva sólové hlasy a orgánový sprievod. Bajan akko predstaviteľ vrcholného barokového a neskorobarokového monodiálneho slohu bol ovplyvnený slovesným folklórom, západoslovenskou a moravskou ľudovou piesňou. Niektoré zo svojich diel vytvoril aj vo františkánskom kláštore v Hlohovci.

Františkánsky kňaz, barokový hudobný skladateľ, kazateľ a organista. Za klerika františkánskeho rádu bol prijatý vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Študoval filozofiu v Beckove a teológiu v Uherskom Hradišti. Po vysviacke putoval viacerými kláštormi Salvatoriánskej provincie (Prešov, Žilina). Pascha sa preslávil nielen ako organista a direktor chóru, ale aj ako popredný tvorca slovenských pašionálov, pastorálnych omší a kolied, čím významne obohatil slovenskú barokovú literatúru, hudbu i kultúru. V jeho dielach nájdeme vianočný folklór a prvky ľudovej poézie s námetmi náboženského roka. Veľkú časť svojej tvorby skomponoval práve v Hlohovci.

(1625 Oravský Podzámok – 1682 Halle)

Barokový spisovateľ, evanjelický kňaz, brat známeho spisovateľa Daniela Sinapia Horčičku. Ako mnohí evanjelickí učenci aj on študoval vo Wittenbergu. V roku 1649 pôsobil ako rektor na gymnáziu v Hlohovci, neskôr v ďalších mestách. Ešte raz sa vrátil do Hlohovca 1669 až 1672 a pôsobil tu ako evanjelický farár. Bol prenasledovaný pre vieru a musel utiecť z Uhorska. Na sklonku života sa dostáva do Nemecka, kde podľahol morovej epidémii. Je autorom viacerých príležitostných básní, latinskej učebnice náboženstva pre študentov teológie v Uhorsku Parva Schola. V básňach píše často o ideálnom panovníkovi, slávnych ženách a poľovníctve.

(1757 Hlohovec – 1797 Vilnius)

Ekonóm, bankár, navrhol prvé poľské bankovky. Školu navštevoval v rodisku, neskôr ekonomický smer v Postupime, aby sa nakoniec usadil vo Varšave, kde viedol banku. Jeho banka získala popredné postavenie v Poľsku, spravovala majetok popredných rodov. Kapustáš bol členom Illuminátskej slobodomurárskej lóže a zaoberal sa výklad talmudu a biblie. Bol mu udelený šľachtický titul. Napísal viacero brožúr s ekonomickou a bankovníckou tematikou, v ktorých hovoril o potrebe založenia Národnej banky Poľska.

(1859 Edingen – 1935 Hlohovec)

Umelecký rezbár a reštaurátor sakrálnych pamiatok. Na konci 19. storočia sa J. Seilnacht presťahoval s manželkou a tromi deťmi do Hlohovca. Desať rokov pôsobil v leopodovskej väznici, kde učil väzňov pracovať s drevom. Po návrate do Hlohovca si otvoril vlastnú dielňu. Tu vytvoril svoje najväčšie a najznámejšie diela. Boli to najmä hlavné i bočné oltáre viacerých kostolov v okolí, ale i nábytok pre majetnejších obyvateľov a panstvo. V roku 1910 začal pracovať na vyhotovení hlavného oltára v kostole sv. Michala Archanjela v Hlohovci, ktorý dokončil až po 18 rokoch.

(1797 Düsseldorf – 1856 Paríž)

Popredný predstaviteľ nemeckého, európskeho i svetového romantizmu. Meno tohto svetoznámeho básnika spája s Hlohovcom tradícia, podľa ktorej je na miestnom židovskom cintoríne pochovaná jeho stará mama Sára Lea van Geldernová. Niektoré názory bádateľov uvádzajú, že by sa mohol nachádzať na cintoríne aj hrob básnikovej matky. Tradícia hovorí aj o tom, že sám básnik navštívil hrob svojej starej mamy.

(1785 Borský Mikuláš – 1849 Dobrá Voda)

Kňaz, osvietenský mysliteľ, osvietenský vzdelanec, klasicistický básnik, čelný predstaviteľ národného hnutia, prívrženec a člen bernolákovcov. Ján Hollý pôsobil v Hlohovci v rozmedzí rokov 1811 – 1814, kde prišiel z Pobedíma. Počas hlohovského pôsobiska začal pracovať na svojich prekladoch antických diel. Najmä Vergíliova Aeneida určila ďalší smer jeho literárneho vývinu. Z iniciatívy Erdödyovcov, s ktorými mal Hollý veľmi dobré vzťahy a zrejme ho aj materiálne podporovali, odchádza do blízkych Maduníc, kde strávil takmer 30 rokov. Na tomto mieste vytvoril podstatnú časť svojho diela. Odkaz Jána Hollého v okrese Hlohovec pripomínajú rôzne pamiatky (Pamätná izba Jána Hollého, Pamätná zóna Jána Hollého, Záhrada so sochou Jána Hollého v Maduniciach či pamätná tabuľa na mieste bývalej fary, kde Hollý pôsobil v Hlohovci. Tiež renesančný kaštieľ v Koplotovciach je miestom, kde J. Hollý trávil svoj čas v kruhu šľachtickej rodiny Kochanovských. Hlohovský región sa stal viackrát námetom pre Hollého tvorbu, čo dokazujú niektoré jeho básne.

(1878 Hlohovec – 1954 Hlohovec)

Katolícky kňaz, dekan hlohovskej farnosti a signatár Pittsburskej dohody. Počas prvej svetovej vojny sa zapojil do odboja proti Rakúsko-Uhorsku. Neskôr pôsobil v Slovenskej Lige v Amerike. Tam 30. mája 1918 bol spolusignatárom tzv. Pittsburskej dohody o vzniku ČSR. V roku 1919 prichádza do Československa a stal sa hlohovským farárom. Inicioval postavenie novej fary, prestavbu farského kostola a úpravu cintorína. V roku 1925 bol vymenovaný pápežom za pápežského komorníka.

(1922 Hlohovec – 1997 Bratislava)

Básnik, prekladateľ, esejista, editor. Študoval FF UK v Bratislave, pracoval v denníku Pravda, bol šéfredaktorom vydavateľstva Tatran a Slovenský spisovateľ, neskôr pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá. Svoju básnickú púť začínal Ivan Kupec ako najmladší člen nadrealistického hnutia. K poézii ho priviedol básnik katolíckej moderny Rudolf Dilong, ktorý v čase Kupcových začiatkov pôsobil vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Kupcov debut Podľa hviezd meniť masky je poznačený práve nadrealistickými motívmi. Neskorší tvorivý vývin básnika upozorňuje najmä na etické a civilizačné problémy, v ktorých strede je človek. Básnik vo svojej tvorbe často využíva hlohovské inšpirácie. Najznámejším je pásmo rozhovorov so svojou ženou Rozhovory s Emíliou.

(1905 Trstená – 1986 Pittsburgh)

Františkán, katolícky kňaz, básnik katolíckej moderny. Teológiu absolvoval v Nitre. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako vojenský kňaz slovenskej armády. Po roku 1945 odišiel do emigrácie, najprv do Ríma, potom do Argentíny a od roku 1965 žil v americkom Pittsburghu. Dilong bol najplodnejším básnikom katolíckej moderny. V Hlohovci pôsobil ako františkánsky kňaz v rokoch 1939 – 1940. V čase svojho pôsobenia aktívne tvoril v intenciách moderných avantgardných smerov. Básnicky ovplyvnil začínajúceho básnika, Hlohovského rodáka a sympatizanta s hnutím nadrealizmu, Ivana Kupca. Podľa tradície ho zatvoril do svojej františkánskej cely a nechal ho tam zatvoreného dovtedy, kým nenapíše básnickú zbierku. Tak sa aj stalo a aby sa matka nebála o začínajúceho básnika, dostala od Dilonga lístok, na ktorom bolo napísané, že „nemá vyrušovať Ivanka, lebo odišiel do hôr imaginácie“.

(1917 Hlohovec – 1981)

Prozaik, cestovateľ, novinár, dobrodruh. Pred emigráciou v roku 1949 pracoval ako reportér pre týždenník Nový svet. So svojich ciest písal reportáže, ktoré komponoval do širších beletrizovaných denníkov s bohatým obrazovým materiálom. Bezprostredne po vojne napísal knihu Taká si Európa, kde zachytáva osudy vojnou zničených krajín. Ďalšia kniha sa výrazne zapísala do dejín slovenskej cestopisnej literatúry. Kniha Afrika čierna a biela je svojho druhu ojedinelým svedectvom o návšteve afrických krajín s množstvom dobrodružstiev. Na hektické obdobie, keď odchádza do emigrácie v Francúzsku spomína v autobiografickom románe Láska, hry a dobrodružstvá.

(1939 Siladice – 1994 Bratislava)

Básnik. Študoval v Hlohovci, potom na FF UK V Bratislave, pracoval ako redaktor ČS rozhlasu v Bratislave, vo vydavateľstve Smena. Následne pracoval v redakciách časopisov Romboid a Zornička a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Autorsky sa profiloval ako člen významného básnického zoskupenia Trnavská skupina. Z básnických zbierok sú známe Pyramída, Obrazotvorná lúka, Belavá Sen, jama vo mne. Jeho básnická tvorba je charakteristická imaginatívnosťou a expresivitou s častými motívmi prírody, ale i spoločenských javov.

(1907 Malacky – 1969 Bratislava)

Spisovateľ, prozaik autor historických románov. Pracoval ako bankový úradník na viacerých miestach. Toto jeho povolanie ho zaviedlo na krátku dobu aj do Hlohovca. Ľudo Zúbek potom pôsobil v Slovenskom rozhlase a vydavateľstve Tatran. Písal ako pred dospelých, tak aj pre mládež. Známe sú jeho historické romány Skrytý prameň, Doktor Jesénius, Jar Adély Ostrolúckej, Rytieri bez meča, V službách Mateja Hrebendu a mnohé iné.

(1900 Hlohovec – 1944 Píla)

Učiteľ, historik, autor prvej monografie o Hlohovci a okolí. Arpád Felcán bol prívržencom proletárskeho svetonázoru. Bol dobrým učiteľom, zapáleným historikom i amatérskym jazykovedcom. Bol organizátorom triednych bojov, kolportér a dopisovateľ straníckych novín. Pre región Hlohovca vykonal záslužnú prácu napísaním diela Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra. Napísal aj učebnicu dejepisu z marxistického hľadiska, ktorej rukopis je momentálne nezvestný. Vydal aj sprievodcu Vitajte v Svätom Jure a jazykovednú úvahovú brožúru Za jednotný spisovný jazyk. Aktívne sa zúčastnil SNP, počas ktorého ho zajali Nemci a pri obci Píla popravili.

(1944 Hlohovec)

Básnik, esejista, prekladateľ, redaktor. Hlohovský rodák Ivan Štrpka vyštudoval na FF UK v Bratislave slovenčinu a španielčinu. Do literatúry vstúpil v roku 1961 na stránkach legendárneho časopisu Mladá Tvorba a spoločne s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom vytvorili básnickú skupinu Osamelí bežci. Táto básnická skupina vniesla do slovenskej literatúry nové, moderné a objavné spôsoby a motívy básnenia. Štrpka debutoval básnickou zbierkou Krátke detstvo kopijníkov. Jeho tvorba sa aj v nasledujúcich rokoch niesla v duchu poetiky prvej zbierky, kde konfrontuje lyrický subjekt s morálnymi výzvami súčasnosti, často sa prelínajú v jeho tvorbe fantastické svety s realitou. Ivan Štrpka bol aj dvorným textárom slovenskej hudobnej ikony Deža Ursínyho.

(1922 Hlohovec – 2003 Nitra)

Spisovateľka literatúry pre deti a mládež. Študovala v Hlohovci a neskôr v Nitre. Potom pracovala ako úradníčka v poisťovni v Bratislave. Koncom päťdesiatych rokov nastúpila ako vychovávateľka v družne v Hlohovci. V tomto čase začala aj tvoriť. Svoje veršované juvenílie publikovala pod názvom Prvosienky. Následne sa predstavila prózou Rástli bez mamy. Za toto dielo získala cenu Fraňa Kráľa. Ďalšiu prózu nazvala Tajná štvorka, ktorá však nedosiahla úspech jej prozaického debutu. Súčasne prispievala do časopisov Zornička a Slniečko a pripravovala detské programy v Slovenskom rozhlase. Didaktický charakter majú jej ostatné dve knižky Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka a Nebojme sa pravopisu, na ktorej pracovala so svojou sestrou.

(1570 Poníky – 1630 Čachtice)

Kňaz, kazateľ a náboženský spisovateľ. V Hlohovci vstúpil do františkánskeho rádu. V Hlohovci potom pôsobil v rokoch 1694 – 95. Písal barokovú náboženskú literatúru. Jeho modlitebná knižka je prvou tlačenou modlitebnou knižkou slovenských katolíkov. Obsahuje prozaické i veršované modlitby inšpirované zásadami barokovej františkánskej zbožnosti. Jeho spis Fakule hořící slúžil rekatolizačným účelom. Vydal aj latinskú modlitebnú knižku a zbierku žalmov. Jeho príspevok k rozvoju barokovej kultúry je nesporný.

(1927 Trakovice)

Pedagóg, lingvista, slavista, historik slovenského jazyka. Študentské i učiteľské roky strávil na FF UK v Bratislave v rôznych akademických a vedeckých funkciách. Profesijne sa venoval historickej a porovnávacej lingvistike. Je autorom mnohých odborných a vedeckých publikácií, vysokoškolských učebníc, odborných štúdií i popularizujúcich textov, v ktorých sa sústredí najmä na problematiku vývinu spisovného jazyka. Za svoju plodnú publikačnú činnosť bol ocenený mnohými akademickými, vedeckými i štátnymi vyznamenaniami.

(1923 Hlohovec – 2009 Praha)

Básnik, esejista, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg, tvorca literatúry pre deti a mládež. V Hlohovci sa narodil a prežil časť detstva. Potom sa cez viaceré slovenské obce presťahoval s rodičmi do Čiech. Študoval na Karlovej univerzite a francúzskom Grenobli. Vladislav prekladal zo siedmich jazykov, vydal viacero zbierok poézie, v ktorých svojou poetikou sympatizuje so Skupinou 42 (Hoříci člověk, súbor básni Fragmenty). Bol jedným z prvých signatárov Charty 77 a o štyri roky neskôr bol nútený emigrovať do Francúzska. Publikačne sa však neodmlčal, čoho dôkazom sú jeho diela: Otvorený denník a Pražský denník. Vladislav je nositeľom viacerých štátnych francúzskych vyznamenaní. S Hlohovcom ho spája veľmi sugestívna spomienková autobiografická próza so symptomatickým názvom Galgócz.

(1905 Trstená – 1955 Trnava)

Katolícky kňaz, františkán, filozof, pedagóg, literárny historik, prekladateľ. Študoval v Trnave, kde vstúpil aj do františkánskej rehole. V hlohovskom františkánskom kláštore pôsobil v rokoch (1921 – 1923). Lepáček sa osvojil ako osvetový, kultúrny a literárny činiteľ. Svoju aktivitu koncentroval do výskumu františkánskej kultúry, najmä literárnej. Všímal si jej rozvoj najmä v období baroka. Ako jeden z prvých priniesol zásadné zistenia z výskumu františkánskych kancionálov a pasionálov. Je autorom viacerých odborných publikácií a štúdií v popredných náboženských i kultúrnospoločenských časopisov.

(1925 Hlohovec – 1986 Bratislava)

Futbalový reprezentant a futbalový tréner. Bol súčasťou zlatej éry bratislavského Slovana v 50. rokoch, s ktorým získal štyri majstrovské tituly. Za československú reprezentáciu odohral ako obranca desať súťažných zápasov. Po skončení hráčskej kariéry sa Vičan uplatnil ako futbalový tréner. Vrcholom jeho trénerskej kariéry bolo víťazstvo Slovana Bratislava nad slávnym FC Barcelona vo finále PVP v roku 1969 v pomere 3:2. Po úspechoch so Slovanom trénoval Vičan ešte Ruch Chorzów, s ktorým získal poľský pohár i ligový titul.

(1947 Hlohovec – 2012 Hlohovec)

Futbalový reprezentant. Ladislav Kuna bol jeden z pilierov „zlatého“ mužstva Spartaku Trnava, ktorý s ním vyhral 5 titulov majstra Československa. Elegantný stredopoliar vynikal výbornou technikou, taktickým myslením a futbalovou inteligenciou. Za Spartak odohral 16 sezón a za Admiru Wacker tri sezóny. V reprezentácii odohral 47 západov a stelil 9 gólov. Zúčastnil sa aj mexických majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1970. Uplatnil sa aj ako tréner viacerých mužstiev slovenských líg.

(1920 Hlohovec)

Filmový režisér. Svoju tvorbu začínal v tzv. Školfilme – Školský osvetový film. Zaoberal sa dokumentárnym filmovaním (Samo Chalupka, Psychodráma, Koniec ticha). Z úzkej spolupráce s televíziou vznikli nezabudnuteľné filmy a inscenácie ako napríklad Neprebudený, Zmluva s diablom, Sebechlebskí hudci, Demokrati atď. Svoju režisérsku činnosť zavŕšil televíznym filmom Svätopluk. Zachar je jedným z najplodnejších slovenských režisérov a jeho tvorbu zdobí zručnosť a kreativita. Vo svojom rodnom Hlohovci natáčal film Zodpovednosť z prostredia výchovného ústavu.

(1911 Hlohovec – 2004 Hlohovec)

Františkánsky kňaz, kazateľ, ľudový misionár, literárny pracovník. K františkánom nastúpil v Bratislave. Ďalej pôsobil v Trnave a Skalici a teológiu študoval v Bratislave, neskôr v Žiline a v rakúskom Swarz in Tirol. Jeho prvým pôsobiskom bol kláštor v Kremnici. Toto prostredie bolo mimoriadne plodné na osobnosti z kultúrneho prostredia. Aktívne sa zapájal do vydávania časopisov Serafínsky svet i Priateľ dietok. Po tzv. „Barbarskej noci“ bol páter Dionýz umiestňovaný a premiestňovaný po viacerých koncentrákoch. Až po obnovení rehoľného života v roku 1989 sa vracia do kláštora v Hlohovci, kde sa aktivizoval ako kňaz, kazateľ i jeden z tvorcov časopisu Farská rodina. Z príležitosti šesťdesiatročného jubilea svojho kňazstva vydáva knihu spomienok Po serafínskej ceste (1997). Kniha je hodnotná z dôvodu, že v nej páter Dionýz ako jediný františkán spísal svoje skúsenosti z ťažkých rokov po likvidácii rehoľníkov.

1770 Bonn – 1827 Viedeň)

Hudobný skladateľ a klavirista. S prítomnosťou svetoznámeho skladateľa v Hlohovci sú spojené viaceré udalosti. Počas svojho pobytu v Piešťanoch navštívil hlohovské sídlo vtedajšieho majiteľa zámku Jozefa Erdődyho, ktorý dal vybudovať empírové divadlo. Práve v ňom mal známy umelec koncertovať. Do konca druhej svetovej vojny uchovávali aj klavír, na ktorom Beethoven údajne hral a aj pamätnú knihu s jeho podpisom.

(1909 Merano – 1931 Baden-Baden)

Gróf a automobilový pretekár. Bol synom Jána Hardegga a Ilony Erdődyovej. Už mladosti mu učarovali automobily, a tak sa stal jeden z prvých pretekárov z územia Slovenska, ktorý sa pravidelne zúčastňoval medzinárodných automobilových pretekov. V roku 1930 sa zúčastnil prvého ročníka slávnych pretekov na Masarykovom okruhu v Brne. V pretekoch skončil celkovo tretí ale prvý v kategórii do 1500 cm3. V tomto ročníku skončili v celkovom poradí MS ľahkých automobilov na štvrtom mieste na svojom legendárnom automobile Bugatti T37A. Hardegg sa pravidelne zúčastňoval aj vtedy veľmi populárnych pretekov do vrchu. Preteky v Baden-Badene sa mu stali osudnými, keďže počas nich tragicky zahynul.

(1615 Očová – 1693 Neusalz)

Barokový básnik, evanjelický kňaz, kantor, kaplán. Po viacerých školách pôsobil v Ilave a Očovej. Pre náboženské prenasledovanie musel spolu s otcom opustiť rodisko a stal sa farárom v Dolnej Strehovej. Následne prešiel za nemeckého a slovenského farára do Spišskej Teplice. Pôsobil aj na ďalších kaplánskych miestach. Po odhalení Vešeléniho sprisahania sa vyhol bratislavským súdom tak, že odišiel do exilu. Usadil sa v nemeckom Neusalzi, kde založil školu pre detí slovenských vyhnancov. S našim regiónom ho spájajú negatívne udalosti väznenia v leopoldovskej pevnosti počas obliehania okolia Turkami. Svoje zážitky autenticky zvečnil vo veršovanom diele Los Pilárika Štěpána.

(1934 Hlohovec)

Filmový, televízny a divadelný herec, divadelný pedagóg. Absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave a potom desať rokov pôsobil v Divadle SNP v Martine. Odtiaľ prešiel na Novú scénu do Bratislavy. Stvárnil desiatky filmových, televíznych a divadelných postáv. Svoje prvé divadelné skúsenosti získaval už na hlohovskom gymnáziu. Z filmov, kde hral vyberáme napríklad Živý bič, Muž, který lže, Zlaté klasy, Tanec nad plačom a iné. Často vystupoval aj v programoch pre deti a mládež.

(1917 Merašice – 1945 Mathausen)

Maliar a grafik. Študoval na gymnáziu v Nitre, ďalej na Učiteľskom ústave v Modre, na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. V jeho tvorbe prevláda krajinomaľba, portrét i rôzne figurálne kompozície. Aktívne sa zúčastnil vojny. Počas SNP navrhoval povstalecké plagáty a spolupracoval na príprave štvorkorunovej československej známky k prvému výročiu povstania. Koncom vojny bol zatknutý, väznený v Bratislave a nakoniec transportovaný do Mathausenu, kde aj zomrel.

(1912 Hlohovec – 2000 Bratislava)

Akademický sochár. Rodák z Hlohovca, Ľudovít Goga, sa venoval na začiatku svojej tvorivej činnosti rezbárskej praxi. Absolvoval štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V päťdesiatych rokoch učil na sochárskej prípravke VŠVU v Bratislave a potom na ĽŠU. V jeho tvorbe nachádzame reliéfne žánre a komornú portrétnu plastiku. Jeho pamätníky nájdeme vo viacerých mestách na Slovensku (Materstvo v Trenčíne, Partizán v Skýcove). V Hlohovci môžeme obdivovať na hlavnom námestí sv. Michala pomník Oslobodenia (1956) a pri empírovom divadle stojí Beethovenov pomník (1968).

(1899 Krásno nad Kysucou – 1988 Bratislava)

Akademický sochár. Študoval na gymnáziu v Levoči, potom na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Študoval v Prahe na Umeleckej priemyselnej škole a Akadémii výtvarných umení. Významom svojej tvorby sa stal vedúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva, v ktorom rozvíjal líniu realistických tradícií. V období slovenského štátu mal sochár zriadený ateliér v Hlohovci. Na námestí na budove Slovenskej sporiteľne sa nachádza jeho reliéf s motívom roľníka a jeho plodov. Z jeho diel je známa socha P. O. Hviezdoslava na rovnomennom námestí v Bratislave.

(1961 Hlohovec)

Hudobný skladateľ a spevák. Považuje sa za jedného z priekopníkov elektronického popu na Slovensku. Je to syn známeho herca Vladislava Müllera. Absolvoval štúdium dramaturgie a scenáristiky na VŠMU v Bratislave. Na hudobnú scénu vstúpil s kapelou Banket, neskôr spolupracoval s poprednými slovenskými hudobníkmi a skladateľmi ako napríklad Jaro Filip a Andrej Šeban. Müller moderoval aj viaceré televízne relácie. Z hudobnej diskografie vyberáme albumy Neuč vtáka lietať, 33, LSD, Nočná optika, Koniec sveta, Už, Ešte.

(? – 1367)

Uhorský palatín. Pochádzal zo starého a veľmi významného rodu Ilockých. Jeho členovia zastávali vysoké štátne funkcie a hodnosti. M. Kont bol krajinským hodnostárom, uhorským palatínom, kráľovským pohárnikom, kráľovským zástavníkom, viacnásobným županom, jeden z najväčších uhorských magnátov, vojenských, diplomatických a správnych činiteľov. Jeho rod pochádzal z chorvátskej Orahovice. Bol účastníkom viacerých vojenských výprav do Neapolska, Srbska, Benátok. Viedol diplomatické posolstvá na pápežský dvor do Avignonu, na kniežacie dvory v Taliansku a Litve.

(1927 Hlohovec – 2008 Praha)

Divadelný, televízny a filmový herec. S herectvom začínal už v ochotníckych divadlách v Hlohovci. Mesto sa v tom čase mohlo pochváliť vhodnými priestormi na realizáciu divadelných predstavení (empírové divadlo) i množstvom kvalitných hercov. Po viacerých divadelných zastávkach počas vojny sa presťahoval do Prahy. Ako herec mal veľký zmysel pre karikatúru a nadhľad. Počas takmer polstoročnej hereckej činnosti stvárnil veľa rozmanitých postáv – od negatívnych zločincov, smiešnych bláznov, až po nebojácnych hrdinov. Z množstva jeho filmov spomenieme: Kozie mlieko, Fronta, Strieborný vietor, Jan Žižka, Proti všem, Ikarie XB 1, Kto sa bojí, uteká, Trhala fialky dynamitom a iné.

(1976 Šulekovo)

Futbalový rezprezentant, stredopoliar. Svoju futbalovú kariéru v najvyššej lige začínal v Spartaku Trnava. Odtiaľ prestúpil do španielskeho klubu Betis Sevilla a odtiaľ zas zamieril do tureckého Bešiktašu Istanbul. Šesť sezón strávil v nemeckom VfL Wolfsburg a ďalšie štyri v 1. FSV Mainz 05. Po legionárskych rokoch sa opäť vrátil na Slovensko, kde hráva za Spartak Trnava. Karhan bol dlhoročným reprezentantom, odohral vyše sto zápasov za národný tím a bol aj jeho kapitánom.

(1945 Trenčín)

Motocyklový pretekár, organizátor a riaditeľ viacerých motocyklových pretekov, dlhoročný športový funkcionár. Peter Baláž je desaťnásobný majster Československa a trojnásobný majster Európy motocyklových veteránov. Veľkú časť svojho života spojil s mestom Hlohovec, kde pravidelne organizuje preteky veteránov.

(1939 Trnava – 2013 Bratislava)

Divadelný, televízny a filmový herec, vysokoškolský pedagóg. Z rodiska sa v roku 1948 presťahoval do Hlohovca, kde navštevoval miestne gymnázium. Po maturite začal študovať na VŠMU v Bratislave a po škole sa stal členom Slovenského národného divadla. Známa je jeho postava Mórica Beňovského vo veľkovýpravnom viacdielnom filme Vivat, Beňovský! Je manželom známej herečky Božidary Turzonovovej. Z ďalších jeho filmov spomenieme muzikál Na skle maľované, Ženský zákon, Peter a Lucia, Kubo, Kocúrkovo, Majster kat a iné.

(1937 Nová Bystrica)

Výtvarník. Absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, oddelenie keramiky. Následne nastúpil na Vysokú školu umeleckopriemyselnú v Prahe. Väčšiu časť svojho života pôsobí v Hlohovci, kde má aj svoju keramikársku dielňu. Vo svojej tvorbe sa venuje voľnej a úžitkovej keramike. Ako jeden z prvých netvoril pomocou hrnčiarskeho kruhu. Jeho plastiky charakterizujú rôzne organické formy, uzavreté tvary a čisté línie s perforovaním alebo rôzne upraveným reliéfom. Sústredil sa na tvorbu objektov záhradnej plastiky, kde využíva svetelné odrazy. Je členom Medzinárodnej akadémie keramikárov AIC v Ženeve. Zakladal Kysuckú galériu. Veľakrát vystavoval nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Je nositeľom viacerých ocenení a medailí za tvorbu.

(1954 Bratislava)

Umelecký fotograf. Vyštudoval strednú umeleckopriemyselnú školu, odbor fotografia. Potom pôsobil v Ružomberku a následne sa presťahoval do Hlohovca. Vo svojej tvorbe sa sústredí na reklamnú fotografiu, ale je známy aj ako fotograf architektúry a prírody. Vystavoval na 21 výstavách v zahraničí po celom svete. Stále expozície jeho diel môžeme nájsť v kultúrnych centrách miest Budapešť, Sofia, Varšava a Taškent. L. Struhár je autorom množstva fotografických publikácií s rôznymi témami.

(1951 – 1970 Hlohovec)

Hádzanárka. Vo svojej ére bola jeden z najväčších hádzanárskych talentov v Československu. Bola odchovankyňou hádzanárskeho klubu v Častej, odkiaľ prišla do Odevy Hlohovec. S tímom Hlohovca získala v sezóne 1968/69 titul majstra ČSSR a stala sa aj najlepšou strelkyňou ligy. Hrala aj za československú reprezentáciu a bol jej udelený titul majsterka športu. Jej sľubne sa rozbiehajúcu kariéru zastavila tragická dopravná nehoda.

(1956 Melčice-Lieskové)

Hádzanárka. Ide o jednu z najvýznamnejších hráčok v dejinách hlohovskej hádzanej. V drese hlohovskej Odevy odohrala sedem sezón. Okrem toho hrala aj v Trenčíne, Prešove a za hranicami v Austrii Viedeň, titul získala trikrát s družstvom ZVL Prešov. Dvakrát za sebou zvíťazila v ankete o najlepšiu hádzanárku Československa v rokoch 1979 a 1980. D. Nováková-Trandžíková bola úspešná aj v československej reprezentácií. Odohrala vyše tristo zápasov, získala striebornú medailu na MS 1986 v Holandsku a dvakrát sa zúčastnila na olympijských hrách (Moskva a Soul).

(1761 Kopčany – 1838 Horné Zelenice)

Evanjelický učiteľ, osvietenský mysliteľ a veršovník. Počas svojich učiteľských pôsobísk sa aktívne zapájal do spoločenského života, ktorý veľmi často zvečňoval v podobe veršovaných denníkov, kroník a príležitostných básní. Zachytil napríklad udalosti o posvätení chrámu v Príbovciach, o bále v Rakove. Po presune do Horných Zeleníc, kde pôsobil ako evanjelický učiteľ píše verše o protinapoleonskej opozícii, o veľkej povodni na Váhu a o postavení veže evanjelického kostola v Horných Zeleniciach.