Literárne potulky Hlohoveckom

Mesto Hlohovec a jeho najbližšie okolie sa môže zdať na prvý pohľad z literárneho hľadiska nezaujímavé a takpovediac mimo literárneho diania. Ak však budeme pozorní a všímaví môžeme sa Hlohoveckom túlať prostredníctvom literárnych príbehov, osudov ľudí, ktorí tu tvorili, pôsobili a zanechali trvalú stopu. Naše putovanie budú lemovať nielen príbehy, ale aj rôzne literárne pamiatky a pamätníky rozmiestnené na viacerých miestach regiónu.

Naše putovanie nemôžeme začať s nikým iným ako s najznámejšou a najvýznamnejšou literárnou osobnosťou nášho regiónu, čelným predstaviteľom národného hnutia v období osvietenstva, klasicistického básnika a šíriteľa bernolákovských myšlienok, Jána Hollého. Pri putovaní za touto osobnosťou začneme na prvý pohľad na netradičnom mieste – pri renesančnom kaštieli z roku 1613 v Koplotovciach. Ján Hollý často navštevoval svojich priateľov, majiteľov kaštieľa, rodinu Kochanovských. Príležitostne prebýval v dolnej bašte kaštieľa, kde mu bolo ponúknuté aj doživotné ubytovanie. Svoj vzťah k tejto rodine dokladoval básnik napísaním oslavných príležitostných básní Na Ambruša Kochanovského a Na včelín Eduarda Kochanovského.

Od kaštieľa sa vydáme smerom k Váhu, kde sa dostaneme na hrádzu. Po nej prejdeme v sprievode malebných výhľadov na rieku po pravej ruke a štrkoviská po ľavej ruke až do Hlohovca. V mieste kde priečne na hrádzu napája Bezručova ulica z nej zídeme a prejdeme spomínanou ulicou na Františkánske námestie s kostolom Všetkých svätých a františkánskeho kláštora. Za historické centrum knižnej a literárnej kultúry Hlohovca môžeme považovať budovu dnešného františkánskeho kláštora, pri ktorej začíname aj naše putovanie. V objekte v 16. storočí sídlila jedna z prvých kníhtlačiarní na území Slovenska, ktorú tam zriadil Valentín Manckovič. Jeho kníhtlačou vyšla druhá tlačená kniha na Slovensku Katechizmus od Martina Luthera, ktorý preložil významný vzdelanec svojej doby a hlohovský rodák Ján Pruno Fraštacký. Tlačiareň sa mohla pochváliť aj knihami známych dobových autorov (H. Rauscher, P. Kyrmezer a iní). V budove kláštora pôsobilo aj gymnázium. Svojím významom bolo v 16. a 17. storočí vzdelaneckým centrom, kde študovali učenci zo širokého okolia. Keď sa kláštor opäť dostal do rúk katolíkom svoju mnohorakú činnosť v ňom realizovali františkáni. Z tých najznámejších a literárne činných spomeňme napríklad autora barokovej didaktívno-reflexívnej literatúry Hugolína Gavloviča, ďalej popredných autorov - skladateľov náboženských piesní a pastorál Pavlína Bajana a Edmunda Paschu. Nad vstupom do kláštora nás upútajú pamätné tabule dvoch významných františkánov pôsobiacich v Hlohovci. Prvým je Rudolf Dilong, najaktívnejší člen katolíckej moderny, ktorý časť svojej tvorby realizoval v hlohovskom kláštore a pod svoje krídla vzal vtedy začínajúceho básnika Ivana Kupca. Druhým je hlohovský rodák Dionýz František Tomašovič, autor biograficky ladenej knihy Po serafínskej ceste. O františkánoch je známe, že vyvíjali bohatú literárnu činnosť, na čo odkazuje aj množstvo ich diel v katalógoch bohatej knižnici rádu.

Ako vidíme, na druhej zastávke nášho putovania sme sa oboznámili so skutočne bohatou literárnou tradíciou v meste, ktorej stopy nájdeme aj v tesnej blízkosti kostola Všetkých svätých pri kláštore. Ide o budovu gymnázia, ktorej prepožičal meno významný hlohovský rodák a spisovateľ Ivan Kupec. Vo vstupnej hale budovy školy sú umiestnené dve pamätné tabule pripomínajúce plodnú činnosť tohto básnika s krátkou ukážkou jeho tvorby. Vo viacerých jeho básňach čítame časté odkazy na Hlohovec, ako napríklad v poéme Rozhovory s Emíliou.

V našom pomyselnom čítaní mestom pokračujem po Komenského ulici na Školskú ulicu a Jesenského ulicu, ktorá ústi do križovatky. Na jej druhej strane vidíme vstupnú bránu cintorína. Áno, uhádli ste, naša cesta vedie na toto pietne miesto – nie však na mestský cintorín, ale na miesto hneď v jeho susedstve – židovský cintorín. Podľa tradície je toto miesto miestom posledného odpočinku starej matky svetoznámeho nemeckého romantického básnika Heinricha Heineho, ktorý tento hrob aj navštívil.

Z cintorína sa vydáme cestou späť až na Jesenského ulicu, ktorá pretína Pribinovu ulicu. Na križovatke týchto ulíc zabočíme vľavo a vydáme sa chodníku smerom k ulici SNP. Na Pribinovej ulici č. 15 budeme prechádzať okolo domu s pamätnou tabuľou. Prečítame si na nej, že ide o dom, kde sa narodil spisovateľ, novinár a cestovateľ Belo Škarnicel – Hlohovský, autor viacerých autobiografických diel a cestopisov.

Z Pribinovej ulice prejdeme Námestím sv. Michala, kde si môžeme prostredníctvom pamätnej tabule umiestnenej na budove Mestskej knižnice spomenúť na väznenie dvoch slovenských dobrovoľníkov v slovenskom povstaní meruôsmych rokov Viliama Šuleka a Karola Holubyho. Druhý menovaný dokonca počas väznenia v vážnici na námestí napísal báseň.

Ďalej prejdeme od námestia smerom na Podzámsku ulicu, kde pri renesančnej kúrii stála budova starej fary, kde v rokoch 1812 – 1814 pôsobil Ján Hollý ako farár. V súčasnosti na tomto mieste stojí pamätník venovaný spomienke na túto osobnosť. Počas hlohovského pôsobenia začína Hollý svoju básnickú kariéru, prekladá tu diela významných antických klasikov a píše príležitostné básne.

Od známeho básnika, s ktorým sa stretneme ešte na záver nášho putovania sa vydáme Podzámskou ulicou do Zámockej záhrady. V príjemnom prostredí prírodnej krajiny popretkávanej historickými objektmi architektonického charakteru sa dostaneme prudším klesaním cestou k mostíku, ktorý prekročíme a vydáme sa smerom k poliklinike. Z tohto chodníka sme mohli pred časom vídavať kovovú plastiku ženy. Plastika sa, žiaľ, dostala do rúk vandalom, a z pekného umeleckého diela zostala iba kamenná tabuľa, na ktorej môžeme čítať verše veľkého slovenského básnika Ivana Krasku z básne Vesper dominicae. Až v spojení veršov: „Tak som ju vídal / za mlada svojho“, sa nám objasní spojitosť s plastikou ženy-matky.

Zo Zámockej záhrady je to iba pár krokov na hrádzu lemujúcu rieku Váh. Náš tok sa od nepamäti stával prostriedkom umeleckej inšpirácie, ktorá sa nevyhýbala ani literárne obdareným jedincom. Z čias Dilongovho pôsobenia sú známe verše inšpirované Váhom; spisovateľ, prekladateľ a filozof Jan Vladislav spomína na svoje detské dobrodružstvá v rodnom Hlohovci, práve opisom Váhu a hlohovských mostov. Pri uprenom pohľade na rieku určite nejedného z návštevníkov mesta napadnú inšpiratívne myšlienky. Hrádzou môžeme prejsť až k železničnému mostu, ktorý prekročíme a v diaľke už pozorujeme vystupujúce obrysy opevnenia leopoldovskej pevnosti. Svojho času i ona bola inšpiráciou literárnych tvorcov. Najmä v čase protitureckých bojov, keď v nej boli väznení viacerí protestantskí vzdelanci. Jedným z nich bol aj Štefan Pilárik, ktorý svoje nepríjemné skúsenosti z väznenia zachytil vo veršovanej skladbe Sors Pilarikiána (Los Pilárika Štěpána).

Sledujúc našimi krokmi múry pevnosti sa dostaneme cestu vedúcu ku križovatke s hlavnou cestou smerujúcou na Trnavu. Ak ju prekročíme a napojíme sa na chodník na šulekovskej strane, opatrne popri ceste prídeme až k odbočke, z ktorej zreteľne uvidíme pamätník slovenských dobrovoľníkov Šuleka a Holubyho (stretli sme sa s nimi už v Hlohovci na námestí). Toto miesto sme pri našich literárnych potulkách okresom nevybral iba tak. Odkaz týchto martýrov sa stal v literárnej histórii natoľko inšpiratívny, že ho umelecky spracovali viacerí autori. Jeden z prvých Ján Trokan v básni Myjava s novým vekom, potom Jozef Miloslav Hurban v románe Slovenskí žiaci, ďalej Ladislav Paulíny v básni Intermezzo, Janko Kráľ, ktorý na hrobe obom rečnil v básni Duma dvoch bratov, Jozef Podhradský v dráme Holuby a Šulek či Štefan Krčméry v básni Na fraštáckom poli. Pestré umelecké vyjadrenie udalosti ponúka možnosť spoznať túto kapitolu slovenských dejín, ktorej svedkom bol aj náš región, autentickejším spôsobom v priamom spojení s textom i miestom, kde sa udalosť stala.

Z tohto pamätného miesta sa vydáme cez mesto Leopoldov k obci Madunice. Kráčajúc po hlavnej ceste (ulica Jána Hollého) narazíme na zrekonštruovanú Zónu Jána Hollého, ktorá ako celok odkazuje na bohatú tradíciu pôsobenia tohto básnického velikána Slovenska. Najintenzívnejšiu predstavu o pôsobení básnika v regióne, kde prežil takmer 30 rokov, nám evokuje návšteva Pamätnej izby Jána Hollého. Prostredníctvom bohatého dokumentárneho, obrazového, listinného zbierkového materiálu. Hneď oproti pamätnej izbe, stojí kostol, v ktorom môžeme obdivovať bočný oltár zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Oltár je vyhotovený z dreva povestného dubu z hája Mlíč, kde J. Hollý často „diskutoval“ s múzami a tvoril svoje početné diela. V tesnej blízkosti kostola vo veľmi pekne upravenej Záhrade Jána Hollého stojí socha básnika v nadživotnej veľkosti. Symbolicky na tomto pamätnom mieste, pri najvýraznejšej osobnosti nášho regiónu, ktorá významne vstúpila aj do národných dejín, ukončíme naše poznávacie putovanie.
Dozvedeli sme sa počas neho, že i Hlohovecko držalo prst na tepe kultúrno-literárneho vývinu Slovenska a že jeho prítomnosť v literárnych dejinách je viditeľná.


Čo nájdete na tématickej trase

Mapa trasy